Hrad
Zrúcaniny z 13. storočia v gotickom slohu, ktorý spustol v 18. storočí, sa nachádzajú na vrchu Hrádok v nadmorskej výške 445 m n.m., juhovýchodne nad obcou Tekovská Breznica, ktorý je ohraničený od severu Chválenskou dolinou a Priesilskou dolinou od juhu. Poloha umožňuje výhľad na historickú "Slovenskú Bránu", opátstvo v Hronskom Beňadiku a na Novú Baňu.
V rokoch 1235 - 1270 napadali Pohronie mongolskí Tatari. Po ich vpáde bolo Pohronie zničené, obyvateľstvo značne preriedené a zostal iba hrad. Na zaľudnenie zničených a vyplienených častí krajiny uhorský kráľ Béla IV. povolal nemeckých kolonistov. Po tatarskom plienení v roku 1260 ostrihomský arcibiskup Filip zobral Svätobeňadickému opátstvu obec Brezinche s jej majetkami. V roku 1273 po protestoch Svätobeňadických mníchov u pápeža, pápežský legát prisúdil spornú obec Brezinche Svätobeňadickému opátstvu, ale hrad ostal v držbe Ostrihomského arcibiskupa Filipa, ktorý ho dal opraviť.
Matúš Čák Trenčiansky / 1306 - 1321 / neuznával žiadnu vrchnosť. Po jeho exkomunikácii z cirkvi, ničil jej majetky, zaberal jej hrady a zámky. V roku 1311 spustošil obec Brezinche a po poškodení opevnenia Svätobeňadického kláštora v roku 1312 pritiahol pod Breznický hrad, dobíjal ho a podkopal. Poškodený hrad obsadil. Proti obsadenie hradu a zabratiu pozemkov protestovalo Ostrihomské opátsvto.
V roku 1423 bol hrad prestavaný na gotickú pevnosť. Mal hranolovú vežu s obytným palácom, s vonkajším opevnením, ktoré uzatváralo hradné nádvorie. Hrad v roku 1456 obsadil Ján Jiskra z Brasndýsa, ochranca maloletého kráľovského syna Ladislava Pohrobka, pretože v roku 1440 zvolili Uhorské stavy za Uhorkého kráľa Ladislava I. Svetobeňadikcý kláštor bol na strane kráľa Ladislava I., Banské mestá na strane Jána Jiskru. Nastali bratovražedné spory. Tak obyvatelia Novej Bane, Štiavnice a Pukanca napadli a zapálili kláštor v Svätom Beňadiku. Ako odplatu v roku 1442 vojsko Jagerkého biskupa napadlo a vyplienilo Štiavnicu a Pukanec. Maďari a Poliaci vyplienili Novú Baňu. Ničenie kraja sa vystupňovalo, keď Husiti zaberali obce nášho kraja. Na pozvanie kastelána hradu Mikuláša Voláka sa Husiti usadili aj na Breznici. Na zákrok kráľa Mateja Korvína museli sa z obsadeného Svätobeňadicého kláštora stiahnuť. Obec Breznica bola v roku 1456 až 1471 v područí Husitov. Kastelán sa spolu s Husitmi podieľal na plienení okolia. Podľa literatúri obec pravdepodobne v tomto čase zanikla. V tomto období proti kráľovi Matejovi Korvínovi povstala nespokojná šľachta. Na trón povolala poľského kráľa Kazimíra, ktorý v roku 1471 vtiahol do Uhorska a zabral aj hrady nášho kraja: Teplický, Revišský a Breznický. Hrad ešte v spomínanom roku zmluvne prešiel do vlastníctva Jagerského biskupa Jána Vitéza spolu s Teplickým a Revišským hradom. V roku 1472 Ján Vitéz už ako Jagerský arcibiskup zmluvne prepustil hrad kráľovi Matejovi Korvínovi. V roku 1530 obsadil Breznický hrad Ján Zápoľský a ešte do konca roka po dohode s kráľom Matejom Korvínom pripadol hrad aj podhradie Ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1577 znova vystupuje do popredia problematika hradu v staronovom spore Ostrihomského arcibiskupstva so Svätobeňadickým opátstvom o obec Breznica. Hrad sa stal vlastníctvom Ostrihomského acribiskupstva a obec majetkom Svätobeňadického opátstva.
Po krátkej prestávke Turci začali znovu drancovať a prepadávať obce na strednom Pohroní. V roku 1647 Turci prešli lesmi od Pukanca a napadli hrad, vyplienili ho a obec podpálili. V roku 1660 stál hrad síce poškodený, ale na obývanie súci. Po 16-tich rokoch sa Turecké nájazdy opakovali a v roku 1664 Breznica bola majetkom Jákuba Ben Mustaka. V roku 1686 boli Turci z oblasti stredného Pohronia vytlačení a obyvateľstvo si mohlo konečne vydýchnuť. Hrad pravdepodobne zanikol preto, lebo v nestálych dobách ho ovládali lúpežní rytieri a kráľ Matej Korvín ho zničil vojenskou silou, tým ukončil sústavné spory a sťažnosti. Začiatkom 18. storočia hrad celkom stratil svoj význam, pustol stále viac a viac. Dážď rozmýval, mráz trhal nezakryté múry a v nastávajúcich pokojnejších časoch ho ľudia rozoberali a odvážali na stavbu svojich domov. Kedy hrad zmizol úplne, nie je známe. Veľké kvádre z hradných veží boli použité pri stavbe veže kostola. pri rúcaní hradu našli ľudia šperky, peňiaze šable, nože, podkovy, ľudské kosti, železo na pečenie oplátok a mažiare.
Povesť:
Pod hradom bola studňa. Raz, keď z nej slúžka naberala vodu, prišiel ku nej pekný vojak vyzvedač z nepriateľského vojska, ktoré však bolo ešte ďaleko od hradu. Prihovoril sa diečaťu, chválil ju a sľubil jej manželstvo. "Mňa ale páni neprepustia zo služieb", vyhovárala sa dievčina, i keď sa jej vojak a jeho ponuka páčila. "Poradím ti, ako sa zo služby vymôžeš" dodával jej odvahu vojak. "Musíš urobiť to, čo ti poviem". "Teda, povedz, vojak", hovorí dievča. "Ja som z nepriateľského vojska, budeme útočiť na váš hrad. Zapáľ sviečku, postav ju do prachu a nechaj horieť. Ty však uteč, schovaj sa, aby sa ti nič nestalo. Po obsadení hradu ťa vezmem so sebou a vezmeme sa. Bude ti pri mne dobre". "Daj sem sviečku, vykonám, ako si mi kázal". Sotvaže sa dievča dostalo do hradu, začalo vážne dúmať o svojej budúcnosti, ktorú videlo voľnejšiu a krajšiu ako svoju minulosť a odhodlala sa vykonať to, čo vojakovi sľubila. Čakala na útok. Keď sa útok začal, nebola taká prekvapená ako posádka hradu. Útočníci začali podkopávať hrad. Naraz zahrmel strašný výbuch a časť múra sa zvalila. Kastelán so svojou rodinou a družinou upŕchli podzemnou chodbou. Posádka hradu bola premožená a útočníci sa stali pánmi hradu. Pekný vojak skoro našiel švárne dievča. Pri odchode ho vzal so sebou, podľa daného vojenského slova. Vzniklo však medzi nimi nejaké nedorozumenie a hádka, v ktorej sa vojak tak rozhneval, že dievča usmrtil. Takto došla k trestu za zradu!
Schéma hradu :
